Cestovatelia zo Zlatého fondu - Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský

Autor: Igor Čonka | 4.12.2017 o 22:03 | Karma článku: 4,59 | Prečítané:  195x

Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský je jeden zo zabudnutých autorov. A pritom je to škoda. Už len jeho zoznam povolaní je neobvyklý: lekár, vojak, spisovateľ, publicista, prírodovedec. 

Jeho meno sa občas spomenie v súvislosti so založením Matice slovenskej, prípadne sa objaví ako jeden z prvých priekopníkov pracovného lekárstva.  Občas sa dokonca mihne v zozname slovenských priateľov Boženy Němcovej a niekoľko krát ju dokonca zmieni aj vo svojom životopise.

Ja som sprvu nevedome stál pod policajnou dohliadkou, keď česká spisovateľka Božena Němcová, u mňa sa baviac, navštevovala so mnou rubárske dediny, zbierajúc povesti, etnografické zvláštnosti a piesne ľudu. Kamkoľvek sme sa obrátili, v šetrnej diaľke nás sprevádzalo milostivé žandárske oko. No a aké nevinné, ba vkusno šľachetné veci to boli. Ako rečeno, ja som ani najmenej netušil, že nám žandarméria toľkú pozornosť venuje. Ale som liečieval i chorých žandárov, a tu mi raz chorý žandár, poobzerajúc sa po všetkých stenách, ako veľké tajomstvo zveril, že oni majú naložené za mnou a za pani Němcovou snoriť. 

Laskomerský je hlavne autorom humoristických poviedok a cestopisov. Tie prvé dnešnému čitateľovi možno neprídu tak vtipné, ale minimálne bude vnímať schopnosť sebairónie k lekárskemu povolaniu.

Každý človek musí zomrieť, a to dvojakým spôsobom môže urobiť: lebo bez, alebo s lekárskou pomocou. Toto sa deje systematickým, tamto nesystematickým spôsobom. Kto teda poriadne, systematickým spôsobom, to jest toľko, ako s lekárskou pomocou chce z tohoto biedneho sveta do blahých krajov prestúpiť, tomu nakrátko podám tri najhlavnejšie spôsoby, akými systematicky môže zísť zo sveta. A tie sú: homeopatia, hydropatia a alopatia.

Jeho cestopisy sú oveľa zaujímavejšie, pridávajú totiž do cestopisu štipku humoru na svoj vlastný účet, čo bolo vo vtedajšej slovenskej literatúre neobvyklé.

Prebudím sa okolo polnoci. Krúti sa mi hlava, kolíše sa loď. No už ma reku máš! Skotúľam sa dolu, ako len bolo možno, poobliekajúc sa nanáhlo, vytackám sa na palubu a sadnem na lavicu ako dudok. Ticho všade, len loď kníše sa z boka na bok, odzadu napred, vietor fučí v povrazoch. Mesiačik svieti, osvecujúc búrne šuchotajúce, bielou obrubou obtočené vlny. Už nás bolo viac na lodi. Prepomáham sa, ale darmo, ja, ako aj druhí, mácem po palube. A už kĺžem sa po znečistenej palube, vidím točiť sa hosťov, lapať sa rukami predmetov a — dáviť. Pri mne jeden starý pán stene. Pýtam sa ho uduseným hlasom, či mu je ľahšie po dávení, a na jeho prisvedčenie popustím prírode, pokrčím sa a ľahnem v najväčšej apatii bezcitný na dlážku ako kus dreva. Divne cíti sa to človek v tejto morskej chorobe, ľahostajné mu je všetko, nič ho nezaujíma, odkázaný je len sám na seba; ani oheň ani druhá žiadna neresť nie je vstave cele zapudiť túto apatiu.

Ako dobrého kresťana ho zaujímajú kostoly, ale čitatelia sa okrem výzdoby o obsahu bohoslužieb veľa nedozvedia, ale aspoň zistia jednu novú frázu.

Vošli sme do kostola, kde práve držal kňaz v plnom ornáte pred oltárom kázeň zhromaždenému, ale veľmi slabo zastúpenému obecenstvu. Čo kázal, ako kázal, to vám zradiť nesmiem, bo z toho všetkého nerozumel som ani slovíčka.  Vrátili sme sa tou istou cestou, vlastne tým istým kotrčkavým chodníkom nazad; dotieraví chlapci nás všade prenasledovali žobrajúc, až zbavili sme sa ich istými naučenými, nepriam estetickými gréckymi slovami. Lepšie sa nám vodilo vyslovením naučených gréckych slov „imori chineke“, keď postretávali sme ženské, lebo tieto slová znamenajú „pekná pani“. To ony, pravdaže, prijímali s milostným úsmevom a prešibaným zažmurkaním očka.

Niektoré veci sa nemenia a vlaková doprava sa musí prispôsobiť osobnostiam...

... mladý ohnivý Talian sa zobudí a natiahnuc sa von oblokom, pýta sa s nevoľnou tvárou konduktora, prečo stojíme. „Kráľovič Humbert,“ povedá šeptom konduktor, „má sadnúť do vozňa,“ a napomenul nášho pasažiera, aby z úcty oproti vznešenému pasažierovi nerobil kriky. Tým ale nášho ohnivého Taliana ešte viac dopálil. Ostentatívne vyrazil dokorán vozňové dvere a vyhojdnúc sa na nich na perón, rezoníroval na neporiadok, že rýchlovlak stojí mimo predpisu na malej stanici, a my pocestní tu čas márniť musíme. Rezoníroval a rezoníroval; konduktor utiahol sa do svojej kutice...

Vo všeobecnosti však prevažujú vzdelávacie časti, ale to nie je prekážkou pre čitateľa. 

Diela si môžete prečítať tu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Laššáková: Kiskov výber ma prekvapil, nečakala som to

Poslankyňa za Smer Jana Laššáková tvrdí, že Maďarič na sneme strany hovoril čiastočne aj z jej srdca.


Už ste čítali?